Let´s talk about...

Už je to 3 mesiace, čo som sa s ňou rozprávala. A aj to len po telefóne. Chýbajú mi tie naše debaty. O všetko. A o ničom. Pri káve. A kope cigariet. Až kým neodišla do Španielska za prácou. Bola mladá. Plná života. Deti a manžel ju už natoľko nepotrebovali, bolii „veľkí“, vedeli sa o seba postarať. A tak v apríli minulého roka odišla aj so svojou sestrou na zber do Španielska.

 Chýbala nám, ale život šiel pomaly ďalej, telefonovali sme spolu tak často, ako sa dalo.V októbri prišla na 3 týždne domov, akurát na jej 45.narodeniny.Keď odchádzdala , všetci sme plakali. „Neplačme, veď neumierame, za pol roka som doma zasa,“ hovorila nám  vtedy.

 Prišli Vianoce, nový rok. Prvý krát sme oslavovali tieto sviatky bez nej. Šiel pomaly deň za dňom, až mi 12.1.08 prišla sms: „Maminku zrazilo auto, je na prístrojoch,“ písala naša teta. Zrazilo ju auto v 130 km/h rýchlosti. Hrôza, ktorá ovládla náš život, sa nedá opísať. Bola v kóme , na áre. Šli sme tam za ňou, verili sme, že jej to pomôže. Bojovala, stav sa zlepšoval. Teda – mysleli sme si.

Až prišiel deň, celkom pekný a slnečný. 8.2.08. Maminka odišla do neba.Nedajú sa popísať pocity a žiaľ, aký pociťujeme. Môže to vedieť len niekto, kto prišiel o svojho najmilšieho človeka.

 A tak- chýbajú mi tie naše debaty. O všetkom. A o ničom. Pri káve a kope cigariet. Založila som si veľký hrubý zošit s názvom LISTY DO NEBA. Mám ho v kuchyni na stole. Každý deň si spravím kávu, postavím popolník pred seba a píšem jej tam všetko.Aj keď viem, že stále stojí pri nás – pri ockovi, sestre, aj mne- a o všetkom vie....

Mamik, chýbaš nám, ľúbime ťa...

Tvoje kuratka